Spoločnosť TRIGON PRODUCTION vyrobila nedávno ako majoritnú produkciu dobový film režiséra Miloslava Luthera Krok do tmy. Čo vás ako producenta presvedčilo, že ste išli do tohto projektu?
TRIGON má tri programové prúdy. Jeden z nich sa orientuje na významné slovenské osobnosti a kultúrne počiny. Spisovateľ Alfonz Bednár bol významný slovenský spisovateľ. Novela Rozostavaný dom bola v dobe svojho vzniku považovaná za významnú a vysoko kontroverznú látku. Najviac ma presvedčil entuziazmus režiséra, ktorý v tejto látke videl veľký dramatický potenciál pre zobrazenie postáv a charakteru doby. Som presvedčený, že Slovensko musí reflektovať svoju históriu, pretože národ, ktorý sa nepoučí z vlastných chýb minulosti, je predurčený prežiť si svoje omyly znova. To bol jeden z dôvodov môjho rozhodnutia. Nehovoriac o tom, že Slávo Luther je jednou z najväčších súčasných osobností našej kinematografie, a to bolo pre mňa zárukou toho, že TRIGON spracuje a odovzdá do fondu kinematografického dedičstva kultúrne a dôstojné dielo.
Úskalia dobových filmov spočívajú aj v tom, aby sa historický kolorit podarilo zobraziť dostatočne verne. Päťdesiate roky nie sú síce tak vzdialené, ako napríklad stredovek, ale práve preto je tento ľad ešte tenší, pretože žijú pamätníci a porovnávajú.
Do akej miery je podľa vás tolerovaná dobová nepresnosť?
Občas sa musím pousmiať, keď sa situačnou vierohodnosťou zaoberajú niektorí „pseudo-odborníci". Nie je predsa dôležité dogmaticky zachovať presnú dialogovú dikciu, štýl účesu alebo či mal oblek päť, či šesť gombíkov, to sú len pomocné vonkajšie znaky kulisy. Dobová situačná nepresnosť však nesmie diváka rušiť. To je jediný aspekt, ktorému sa treba podriadiť. Veď ani film, ktorý sa odohráva v štúrovskom období, nepoužíva štúrovskú slovenčinu. Nikto by tomu jazyku nerozumel a vyznelo by to komicky. Vždy treba vychádzať z ducha a myšlienky toho, čo chce tvorca povedať. Tvorivé dielo priblíži atmosféru, myslenie a efemérne pocity danej doby, prostredie, v ktorom tvorca rozvíja drámu a posúva diváka k poznaniu a prežitku. Ťažoba a krutosť doby, zložitosť života a vzťahov v nej, zápas o elementárnu ľudskú dôstojnosť na pozadí zlomových historických udalostí bola v našom filme vykreslená tvorcami dôstojne a verne.
Film Krok do tmy režíroval jeden z najrenomovanejších a najoceňovanejších slovenských režisérov Miloslav Luther. Aký tvorivý tandem sa vám podarilo vytvoriť?
Ako producent k realizácii audiovizuálneho diela pristupujem z dvoch rozdielnych platforiem:
Realizujeme dielo, ktoré sme od námetu iniciovali a vyberám si všetky zložky autorského a tvorivého teamu. Ako producent presadzujem vplyv a dramaturgiu kreatívneho producenta v čo najširšom zábere.
Alebo realizujeme už kvalitný autorský scenár, ktorý vytvorili významné osobnosti s vysokým kultúrnym statusom, ktorý je vyššií ako bonita našej spoločnosti. V takom prípade ako producent ustúpim v oblasti kultúrnych a náročných priorít do úzadia a ponechávam priestor pre uplatnenie talentu.
Pán režisér Luther je jedna z najvýznamnejších žijúcich filmárských osobností. Pre to som ako producent pri tomto filme ponechal pomerne veľa rozhodovacích práv a kompetencií (aké v súčasnosti už vôbec nie sú obvyklé) pánovi režisérovi. Bol som liberálny v tom, ako zostavovať tím a veľmi mi záležalo na tom, aby pán režisér bol v rámci možností v tvorivej pohode, mal kreatívne podmienky a pracoval s ľuďmi, o ktorých vie, že sa o nich môže oprieť. Takže skladanie tvorivého tímu sa opieralo viac menej o jeho skúsenosť a potreby. A bolo to mimoriadne správne rozhodnutie, lebo film sa rodil vo veľmi náročných a zložitých podmienkach.
Strihačkou v tomto projekte bola vaša dcéra Barbora. Vy ste tiež renomovaný strihač. Lákalo vás radiť jej a dovolila vám to?
Kedysi pred tridsiatimi rokmi mi osobne Federico Fellini podpísal citát z jeho knihy: „Strižňa je operačná sála, v nej sa film živí svojou intimitou. Môžem s ním byť len ja (FF) a strihač." Tento citát som si nechal zarámovať a visel v strižni ako asociatívny odkaz pre manželku jedného z mojich režisérov, ktorá občas z domácnosti dobehla a z „rýchliku" potrebovala výrazne radiť a zasahovať do strihovej skladby filmu. A teraz si predstavte, že táto filmová relikvia visí v strižni, v ktorej strihá pán Luther s mojou dcérou a ja prichádzam „mudrovať". No, to bol môj prvý hendikep.
Ako producent sa snažím film najmä pri záverečných prácach držať silne v rukách. Narazil som tu aj na druhý hendikep. Bola to práve moja dcéra. Do štábu si ju vybral pán Luther bez akýchkoľvek pokusov a náznakov mojej intervencie. Bolo to jednoducho jeho rozhodnutie. A musím povedať, že táto kombinácia ma skutočne odzbrojila. Moja vlastná dcéra bola taká lojálna s režisérom a tak dôsledne rešpektovala jeho autoritu, že vôbec nepripúšťala moje prefíkané pokusy na širšie diskusie nad skladbou filmu. Vytvorila medzi mnou a sebou pomerne silnú bariéru a zrazu som si uvedomil, že to, čo môžem pri iných filmoch, tu zrazu nemôžem. Vypočuli si môj názor na kompozíciu diela, niečo z toho akceptovali a hlbšie ma nepustili. Všetko ostatné si strihačka s režisérom riešili vo svojich tvorivých kruhoch a ja som sa do strižne mohol prísť občas pozrieť, ako sa im darí. Vytváralo to vo mne dosť veľké napätie a nepokoj, lebo z pohľadu mojej narácie a estetiky by som možno niektoré veci riešil inak. Ale plne som rešpektoval ich tvorivý prístup, pretože projektom žili a boli v ňom hlboko ponorení a pod odkazom Felliniho som inak ani nemohol.
Film sa vytváral podľa niektorých prameňov šesť, podľa iných osem rokov. Každopádne ide o kus života. Čo bolo v tomto konkrétnom prípade pre vás najťažšie a čo vám spôsobilo najväčšiu radosť?
Potešilo ma oslovenie pánom Lutherom, aby sme spolu zrealizovali jeho zámer. V roku 2005 sme podpísali prvú zmluvu s dedičmi Alfonza Bednára na autorské práva literárnej predlohy, čo boli prvé kroky na ceste k audiovizuálnemu dielu. Takže pre mňa je to už deväť rokov.
Za ten čas sa slovenskou kinematografiou prehnalo veľa prístupov a koncepcií k podpore pôvodnej tvorby. Moja romantická a entuziastická aktivita postaviť na Slovensku audiovizuálny fond, ktorý by vytváral dôstojné finančné podmienky pre vznik slovenskej audiovizuálnej tvorby sa tiež podpísala na zdržaní s týmto projektom. Namiesto toho, aby som všetku energiu, diplomaciu vkladal do rozvoja tohto filmu, množstvo času, úsilia a osobných financií som investoval do realizácie sna vybudovať podporný systém pre všetkých filmárov, aby mohli nakrúcať. To sa vďaka pánovi ministrovi Marekovi Madaričovi podarilo. Fond vznikol a dnes podporuje veľké množstvo filmových produkcií. A tak časť energie, ktorú som do zakladania fondu vložil sa oblúkom dostala späť aj na náš film a tak sme ho mohli spoločne s pánom Lutherom dokončiť.
Tým, ako sa podmienky v kinematografii menia sa zmenil aj prístup slovenskej verejnoprávnej televízie k podpore pôvodnej tvorby. Prostriedky, ktoré sa kedysi do filmov vkladali, sú napriek zmluve so štátom teraz veľmi limitované a sú výrazne mimo rámca toho, čo bolo štandardom a čo sme predpokladali. Rozhodnutie RTVS vstúpiť do tohto projektu nás však potešilo a zachránilo, pretože dané prostriedky nám chýbali a my sme nevedeli ako a kedy skončíme s postprodukciou filmu.
Potešila ma tiež kultivovaná až aristokratická komunikácia a spolupráca s pánom Lutherom. Jeho profesionalitu bolo cítiť všade, kam vstúpil. Mal obdiv a rešpekt svojich spolupracovníkov a s nimi vytvoril dielo, ktoré v slovenskej kinematografii zanechá výraznú stopu. Nedá mi, aby som sa nedotkol tvorivej práce a výnimočnej sekvencie v druhej tretine filmu. Tam existuje kulminačný dramatický moment, kedy Soňa excelentne stvárnená Kristýnou Bokovou, spadne do výťahovej šachty. Musím povedať, že som obdivoval bravúrnosť scenára a filmového uchopenia tejto scény pánom režisérom. Nepamätám sa totiž, že by v slovenskej kinematografii za posledných dvadsať rokov dokázal nejaký film tak koncízne a tak presne pracovať s piatimi vývojovými líniami, ktoré kulminovali v jednom katarznom jadre. Toto skutočne dokážu len veľkí majstri režiséri. Už len za túto výnimočnú sekvenciu si zaslúži pán Luther nesmiernu pochvalu a ocenenie. Jeho vynikajúci spôsob dramatizácie a filmárskej práce naplnil moje očakávania a spôsobil mi mimoriadnu radosť.
V závere si dovolím formulovať, že je to vynikajúci film. Považujem ho za jeden z najlepších vo filmografii režiséra, najmä z hľadiska dramatickej kulminácie príbehu. Žiaľ, u časti niekoľkých bulvárnych publicistov sa stretol aj s nepochopením, čo značne poškodilo jeho distribučnú exploatáciu, pričom množstvo týchto reakcií vychádzalo z povrchného a konzumného vnímania filmu. Som presvedčený, že erudovaný filmový recezent, kultúrny divák v zahraničí aj na Slovensku si k nemu cestu nájde a porozumie jeho posolstvu i odkazu pre ďalšie generácie.