ROZHOVOR S TVORCAMI FILMU RUKOJEMNÍK

Juraj Nvota RUK JURAJ NVOTA - režisér

Dlho vás musel producent Marian Urban presviedčať, aby ste sa dali na réžiu „Keď sme hrali čiaru.."?
Po úspešnej spolupráci na filme Muzika som nemal dôvod vzdorovať. Jediné čo ma odrádzalo bolo obdobie socíku ktoré som už zachytil v predošlých filmoch. Hľadal som možnosť ako by sa príbeh Petra Pišťanka dal previesť do súčasnosti. Nedal sa.

Čím vás oslovil scenár?
Rozlialo sa vo mne detstvo s kamarátmi a vernosťou, bitkami za pravdu a detskými láskami. To bolo to najlepšie čo je v nás. Myslím, že aj keď starneme, vďaka detstvu zostávame mladí, len to na nás nie je vidieť.

Postavu starého otca hlavného hrdinu ste zverili Milanovi Lasicovi. Máte dajakú fintu ako ho presvedčiť, aby ponuku prijal?
Pánovi Lasicovi som o príbehu hovoril už asi pred tromi rokmi. Vedel som, že by to mal hrať len on, ale nevedel som mu povedať kedy. Je to najdôležitejšia chlapská postava, tak ako sú starí otcovia v živote vnukov najdôležitejší chlapi. Na pána Lasicu neplatia nijaké finty. Zrejme uveril príbehu a spomínanie tiež považuje pre prítomnosť za potrebné.

Čo Libuše Šafránková, ktorá hrá starú mamu a dokonca hovorí s Lasicom po maďarsky vždy, keď nechcú, aby im vnuk rozumel. Bol to ťažký oriešok pritiahnuť ju na Slovensko?
Maďarčina bola pre ňu naopak lákadlom. Najprv sme si telefonovali potom sme sa stretli a na moju veľkú radosť bola hneď ruka v rukáve. Len som musel odprisahať, že keď budem s niečím nespokojný, tak jej to poviem.

Aký bol na pľaci Richard Labuda, ktorý hrá hlavného hrdinu Keď sme hrali čiaru? A čo ostatní detskí herci, ako ste ich zvládali?
Riško Labuda akoby v určitých okamihoch už bol tým, kým sa ešte len má stať. Je veľmi vyspelý a zároveň milo detský. Rýchlo sa s ostatnými deťmi skamarátil a stal sa ich prirodzený vodca. Všetci dokopy tvorili to na čo my dospelí radi spomíname. Tvorili perfektnú bandu a navyše boli trpezlivý a odhodlaní dolovať svoju prirodzenosť. Nie vždy to pred kamerou ide ľahko.

Ondřej Vetchý, Szidi Tóbiasz, Ady Hajdu, Miro Noga, Robo Roth, Slávka Halčáková, Alexander Bárta, Milan Ondrík, Zita Furková, Jana Oľhová, Petra Vajdová, Zuza Konečná... Samé slávne mená... Je to pre film dôležité? Majú podľa vás úlohu magnetu?
Sú to v prvom rade vynikajúci ľudia a o herectve ani nehovorím. Pre film je dôležitá každá sekunda. Magnetom je ich zmysel pre autentično a láskavý humor. Všetkých spomínaných mám veľmi rád.

 MUMARIAN URBAN – scenárista a producent

Čo ste objavili v kratučkej poviedke Petra Pišťanka Všetci za jedného, jeden pre všetkých, že ste v tom "zbadali" film?
Spomienky na časť svojho detstva, jeden hravý a zábavný film a tému, ktorá okrem klasického konfliktu obsahovala aj mne blízky druh humoru

Ako zareagoval renomovaný spisovateľ na vašu ponuku - urobme slovenskú Gombíkovú vojnu?
„Gombíková vojna" je spomienka na pôvabne vyrozprávané príhody z francúzskeho vidieka. Ale podobné hry a boje dvoch detských skupín, či neskôr strety a bitky adolescentských bánd som zažíval aj v Trenčíne na Brezine, či pri Váhu. Pôvodne som uvažoval ten príbeh na základe kratučkého Petrovho text písať sám, ale Peter mi hneď po prvom telefonáte poslal asi tucet ďalších veľmi voľne nahodených textov zo svojho detstva. Posedeli sme teda, vymysleli celkom nový námet a príbeh. Peter zareagoval tak isto ako by som zareagoval ja, keď mi niečo navrhne on, potešil sa; napokon okrem troch filmov, ktoré sme už spolu realizovali, máme rozpísaných niekoľko ďalších textov.

Keď ste ho konečne ,,ukecali", ako vyzerala spoločná práca na scenári? Padali aj tvrdšie slová, alebo to bolo príjemné tvorivé dobrodružstvo?
Petra som počas celej našej známosti a priateľstva prehováral len jediný raz, a to nijak zvlášť dlho v jedno popoludnie v dúbravskej krčme, keď sme sa stretli po prvýkrát pri jednaní o právach na Rivers of Babylon. Odvtedy je to často skôr Peter, ktorý prichádza s témami, ktoré by sme mali spolu písať a písanie s Petrom je vždy zážitok, lebo veľká časť sa odohráva na rôznych príjemných miestach v Bratislave, jej okolí, či v Prahe a tie sú vždy bez papiera, či kompu; až potom začína samotná scenáristická rehoľa.

Hrdinami príbehu sú jedenásťroční školáci. So zvedavosťou sledujú svet dospelých, no nerozumejú mu. Nemal byť najskôr Rukojemník filmom pre deti?
Mal byť a dúfam, že aj bude, lenže zároveň je to film aj pre dospelých, pracovne mu hovoríme rodinný. Mala by to byť najmä dramatický, emotívny príbeh a zároveň aj trochu komédia pre divákov od desať, dvanásť rokov dokedy len budete chcieť.

Ste scenáristom i producentom Rukojemníka. Stalo sa, že sa tí dvaja vo vás pustili do seba?
Áno, ale len na chvíľu, keď sme začali nakrúcať najnáročnejšie letné sekvencie s cca 60 percentným krytím nadpriemerného slovenského rozpočtu. Ale veril som, že tie ostatné prostriedky prídu, že podporu fondov a partnerov získame. A tak producent vo všetkom ustúpil a navyše od jesene už len producent ponúkal stále nové riešenia scenáristovi - aj nad rámec scenára.

Čím ste presvedčili ľudí v Českej televízii a Filmových ateliéroch Zlín, aby sa stali koproducentmi vášho filmu? Bez nich by to nešlo (a prečo)?
Predpokladám, že scenárom a projektom, ktorý sa z celkom nového uhlu pozerá na jedno z kľúčových období spoločného československého štátu. Pri Českej televízii to bola ochota a schopnosť reagovať na ponuku koncepčnej dramaturgickej práce na texte a producentskom vývoji projektu. So Zdenkom Skanunicom máme za sebou už skoro dve desaťročia spoločných filmových, aj televíznych projektov a jeho spoločnosť má ambíciu pokračovať aj v tvorbe detských, či rodinných filmov, čo má v Zlíne dlhú tradíciu. Sme presvedčení, že aj preto projekt napokon získal podporu aj z nového českého Státniho fondu kinematografie.

Kto je v tejto chvíli spokojnejší pri pohľade na to, čo je už hotové - scenárista či producent?
To je ešte stále vo vývoji, ale nenadáva a nenadáva a neľutuje ani jeden.

MU JN